Ľubomír Stopa
1.čo bolo pred, než sa to celé začalo
Keď mám napísať, čo predchádzalo vzniku našej firmy, musím sa pozrieť veľmi ďaleko.
Asi by som sa mal vrátiť až do môjho detstva. V tom čase som trávil veľa času u mojich starkých na dedine. Mal som to šťastie, že môj starký mal na dvore dielňu. Nie nebola to stolárska, skôr taká dedinská dielnička, ako to vtedy bývalo, kde mal každý všetko. Pravdupovediac, môj starký mal bližšie k železu ako ku drevu, mňa to však odjakživa ťahalo práve k drevu. V tejto dielni som sa začal zoznamovať s rôznymi nástrojmi a celé hodiny až dni som do niečoho rezal, vŕtal, brúsil… Mal som k tomu našťastie trpezlivosť, dokázal som celé hodiny brúsiť vidličku, kým sa mi nezdala dokonalá. Toto mi našťastie ostalo dodnes. Môžem povedať, že asi tu niekde boli moje prvé zákazky. Samozrejme za slovo ďakujem, som vyrábal rôzne meče, prívesky, pištole…také tie chlapčenské veci.
Postupom času som ako mládežník začal chodiť na lesné tábory, ktoré sme si budovali na holej lúke sami. Aj tu, síce v silne amatérskych podmienkach, ale s o to väčšou chuťou, som vyrábal rôzne stoličky ku ohňu, vešiaky na ešusy, táborové brány ap. Myslím, že tu niekde som sa naučil používať zdravý sedliacky rozum, z čoho ťažím dodnes. Keď potom prišiel na radu výber strednej školy, stolárstvo bolo u mňa viac-menej prirodzenou voľbou.
Ako to už býva, mnohé veci, čo nás na škole učia nechápeme a až časom pochopíme, aký mali zmysel. Škola bolo krásne obdobie, tu boli prvé dotyky s profesionálnymi strojmi a postupmi. Napríklad som veľmi rýchlo pochopil, že ručné nástroje sa už dnes používajú minimálne. Keď ma poslali, aby som priniesol hoblík, naivne som hľadal klasický stolársky hoblík a okolo elektrického som prešiel snáď desaťkrát. Veď kto by už dnes skrutkoval ručne? A nebodaj rezal? Bolo jasné, že presnosť a rýchlosť je takto neporovnateľne vyššia. Napriek tomu sme si museli prejsť aj ručnou výrobou, čo nás naučilo určitej zručnosti a presnosti aj pri následnej práci so strojmi. Aj tam treba mať pevnú ruku. A okrem toho sme dokázali oveľa viac pochopiť samotný materiál a jeho vlastnosti. To som však pochopil až oveľa neskôr a zmysel niektorých vecí, čo nás učili objavujem ešte aj dnes.
2.prvé profesné roky
Na začiatku mojej kariéry som sa zamestnal vo fabrike pre výrobu drevených parkiet. Pracoval som tam na pozícii kontroly kvality. Jednoducho povedané, chodil som nahodený v peknom oblečení po fabrike a mal som dozerať na kvalitu výrobkov a práce na jednotlivých úsekoch. Výhodou bolo, že som mal prístup ku všetkému a to od narezanie dreva na píle, cez jeho sušenie, spracovanie, lepenie až o povrchovú úpravu a expedíciu. Mňa to však ťahalo radšej do praxe a tak keď sa naskytla po pár mesiacoch možnosť zamestnať sa ako montážnik kuchynských liniek a vstavaných skríň, ani na chvíľu som neváhal.
Toto bola úžasná škola života. Tu som začal doslova nasávať neskutočné množstvo informácii, ktoré táto práca zahŕňa. Robilo sa veľmi veľa, ročne sme namontovali okolo sto kuchynských liniek a keďže to boli výrobky na mieru, každá linka bola iná, museli sme sa tu vysporiadať s najrôznejšími situáciami. Neraz sme museli improvizovať, upravovať veci tak, aby nám to sadlo, jednoducho tu som sa učil ako to robiť čo najlepšie. A zistil som aj to, že táto práca ma naozaj baví a aj keď je to náročná práca, večer som išiel z práce unavený ako kôň, vždy ma tešil pohľad na spokojného zákazníka. Neraz som si už večer po práci zobral výkresy na ďalší deň a už som si plánoval postupy, ako čo urobiť najlepšie. Vďaka tomu bola naša práca efektívna a kvalitná. Keď som po pár rokoch z tejto firmy odchádzal, majiteľ sa veľmi snažil udržať ma, ako neskôr priznal, mal len málo takých partii ako som bol ja s kolegom. Ja som mu zase veľmi vďačný, čo všetko som sa u neho mohol naučiť, ale bol čas posunúť sa ďalej.
3.Ako sa to celé začalo
Že si raz založím vlastnú firmu, som mal v pláne v podstate už od strednej školy. Presnú podobu som však samozrejme nevedel, vedel som jedine, že to bude určite niečo v spojení s mojou profesiou. Dá sa povedať, že už od strednej školy som si zhromažďoval informácie, ktoré k tomuto smerovali. Možno aj preto ma ako jedného z mála v škole zaujímali nielen odborné predmety, ale snažil som sa pochopiť aj ekonómii. V každej ďalšej práci som si odkladal všetko, čo by sa mi mohlo zísť.
Presný podnet však došiel, dá sa povedať úplnou náhodou. Manželka nakupovala v jedných potravinách a ani neviem ako ju to napadlo, odrazu sa len opýtala, či náhodou nemajú v pláne potraviny zavrieť a priestor prenajať. Majiteľka potravín neveriaco na ňu pozerala, keďže sa len prednedávnom takto rozhodla a ešte to nikomu nepovedala. Náhoda, či riadenie nejakej prozreteľnosti? V každom prípade to bol dostatočne veľký priestor na dobrom mieste a my sme mu od začiatku verili.
A tak sme predali malý bytík, čo sme vlastnili a peniaze z neho sme investovali do zariadenia nášho štúdia. Keď sa teraz spätne na to pozerám, boli sme vlastne veľmi naivní. Myslel som si, že svet je gombička a že veď všetko nejako pôjde. Keď viem teraz, čo všetko som vtedy nevedel, tak sa vlastne aj divím, že sme hneď v prvých mesiacoch neskrachovali. Nevedomosť sme asi nahradili pracovitosťou. Nejeden krát som sedával so zákazníkmi na štúdiu dlho do noci a plánovali sme ich nové kuchyne. Neustále som zisťoval nové a nové informácie, nebáli sme sa ísť aj do vecí, ktoré sme nepoznali. A začalo sa postupne aj dariť. Začali sme robiť množstvo zákaziek a budovali sme si svoju klientelu.
4.Veľká zmena
Firma sa zabehla a pohltila ma natoľko, že som si už vôbec neuvedomoval, že som sa trochu odklonil od toho, čo som vlastne chcel. V práci som trávil celé dni, pracovný čas minimálne jedenásť hodín denne, soboty, niekedy aj nedele. Firma mala vysoké náklady, drahé priestory, náklady na zamestnancov ap., to všetko nás nútilo robiť pomerne veľké objemy zákaziek a nebol čas venovať sa každej zákazke podrobnejšie. Zisťoval som, že mi stále niečo chýba. Kuchyne už vyrábal niekto iný, montoval ich niekto ďalší a aj keď to všetko boli nadpriemerne šikovní ľudia, stále to bola pre nich len práca, čo im samozrejme nemôžem mať za zlé. Ja som sa však na našu prácu pozeral vždy trochu inak, bral som to a beriem ju tak trochu ako životné poslanie. A tak som po veľa rokoch povedal dosť a vrátil som sa k tomu, čo som od začiatku vždy chcel. A to je silne individuálny prístup ku každej zákazke a zákazníkovi. Pre mňa to znamená asi toľko, že zákazku si od začiatku až po koniec vediem. Najprv si ju navrhnem, nakreslím, nacením, potom si priestor zameriam, rozpíšem na jednotlivé diely, následne si zariadim všetko potrebné k zákazke, ktorú si vyrobím a namontujem. Zákazníkovi tak odovzdávam dielo, pod ktoré sa nebojím podpísať. Na nikoho z procesu sa nemôžem vyhovárať, keďže vo všetkom som tam zapojený. Samozrejme takto to nemohlo fungovať pri pôvodnom objeme objednávok a tak som drahé priestory štúdia, zamenil za menšie kancelárske priestory s malou výrobou, mohol som prepustiť zamestnancov a pri takomto znížení nákladov je logické, že sa môžeme venovať našej práci tak ako som vždy chcel. Okrem toho som mohol zastaviť reklamnú činnosť, keďže pre kvalite a individuálnom prístupe, aký sme dosiahli, fungujeme už vyslovene na odporúčaniach našich spokojných zákazníkov. Jednoducho ja idem od zákazníka vtedy, keď viem, že je tak spokojný, že nás bez problémov odporučí ďalej.
A čo som touto zmenou dosiahol? Pre mňa osobne naplnenie prácou ktorú mám rád, väčší kľud a pre zákazníkov výrazné zvýšenie kvality toho, čo pre nich vyrábame.
5.Súčasnosť
V súčasnosti by som povedal, že som dosiahol to, čo som vždy chcel. Milujem svoju prácu, ktorá ma aj dokáže živiť. Nie, nie je to na žiadne závratné zbohatnutie, ale dá sa z toho slušne žiť. Niekedy sa ma niektorí úspešní ľudia pravidelne pýtali, že koľko mám už zamestnancov, aký máme obrat ap. V podstate sme boli pod takým malým tlakom, či už spoločnosti, ale aj nastavenia samých seba, že máme stále niekam rásť.
Mne pri tom vždy zíde na rozum jedna malá múdra príhoda o rybárovi, ako skoro poobede sedí pri mori a nič nerobí. Príde k nemu istý človek a pýta sa ho, prečo tu sedí prečo nerobí, nechytá ryby. On mu na to odpovedá, že už ráno chytal a chytil čo potrebuje. Na to mu ale ten človek oponuje, prečo teda nechytá viacej, rybár sa ho pýta prečo, človek mu odpovedá, že keď chytí viacej, môže si kúpiť čln, keď kúpi čln môže nachytať viacej rýb, ktoré potom predá a neskôr môže nakúpiť viacej člnov a najať rybárov a mať viacej peňazí…na to sa ho rybár spýta: „a čo budem robiť potom?“ Dostane odpoveď, že potom, už nebude musieť robiť nič. Rybár sa usmeje a povie tomuto múdremu človeku, že to už predsa robí
A ja sa možno teraz cítim ako ten rybár. Nemám potrebu aby firma rástla do veľkosti, skôr sa zameriavam na neustále zdvíhanie kvality a spokojnosť klienta. Vtedy som aj ja spokojný.
Mám rád múdrostí, niektorými sa aj riadim, myslím, že v tých krátkych vetách sa toho môže veľa skrývať. Pár z nich:
„Ak si máš vybrať z dvoch ciest, vyber si tú ťažšiu“ prípadne motto tuším amerických vojakov „ťažké veci robíme ihneď, nemožné trvá o niečo dlhšie“
Alebo veľmi rád hovorím kolegovi: „Nikdy nehovor, že niečo nejde, lebo príde niekto, kto nevie, že to nejde a urobí to.“
Viac-menej som tu neopísal ani tak samotnú firmu, ako príbeh mňa ako jej majiteľa. Dá sa povedať, že ja som tá firma. To preto, že ak prídete k nám, budem sa Vám ja venovať, so mnou budete v hlavnom kontakte a ja sa osobne postarám o celý zdarný priebeh vašej objednávky. Pokiaľ Vás princíp takejto malej rodinnej firmy oslovil, určite vám budem rád môcť dokázať, že slová hore som myslel naozaj úprimne. Pre mňa je vaša spokojnosť totiž naozaj prvoradá.